Život Slovákov v pohraničí: Medzi dvoma svetmi

Ráno bývame v Rakúsku, cez deň vybavujeme veci na Slovensku a večer sa vraciame domov. Pre mnohých Slovákov žijúcich v pohraničí je to úplne bežný spôsob života. Lenže život na hranici nie je iba o tom, že je Bratislava pár kilometrov od rakúskej obce. Je to život medzi dvoma svetmi. Medzi dvoma jazykmi, dvoma systémami, dvoma mentalitami – a niekedy aj medzi dvoma pocitmi domova.

Prečo sa Slováci sťahujú za hranice?

Rakúsko je pre Slovákov zo západného Slovenska prirodzenou voľbou. Nie je ďaleko. Človek nemusí opustiť rodinu, priateľov ani svoje pôvodné prostredie tak, ako keď sa presťahuje napríklad do Nemecka, Švajčiarska alebo do zámoria.

Stačí prejsť cez hranicu.

Pre mnohých je dôvodom lepšia životná úroveň, bývanie, školy alebo jednoducho túžba po pokojnejšom živote. Iní si v Rakúsku našli prácu, podnikanie alebo si tu postavili dom.

A potom sú tu tí, ktorí si povedali:

„Veď budeme bývať v Rakúsku, ale Slovensko máme stále na dosah.“

A práve to je na pohraničí zvláštne.

Hranica je síce na mape, ale v každodennom živote ju často takmer nevnímame.

Jeden život, dva systémy

Človek žijúci v pohraničí sa veľmi rýchlo naučí fungovať v dvoch systémoch.

Lekár na Slovensku. Práca v Rakúsku. Nákup v jednom štáte. Úrad v druhom. Deti chodia do školy tam, kde žijeme, ale rodina a priatelia zostali často na Slovensku. A potom príde situácia, keď si človek uvedomí, že to, čo je na Slovensku samozrejmé, môže byť v Rakúsku úplne inak.

Formuláre, úrady, zdravotníctvo, dane, poistenie, školy, stavebné povolenia, autá, hypotéky...

Človek si postupne vytvorí vlastný slovník a systém.

A niekedy aj vlastnú trpezlivosť.

Jazyk je viac než len jazyk

Jednou z najväčších výziev života v Rakúsku je nemčina. Nie preto, že by sa ju Slovák nedokázal naučiť. Ale preto, že hovoriť po nemecky a cítiť sa v nemčine úplne doma sú dve rozdielne veci. Najmä keď príde úrad, zmluva, telefonát od školy alebo situácia, v ktorej treba presne pochopiť každé jedno slovo. Človek môže po dvadsiatich rokoch hovoriť po nemecky veľmi dobre a napriek tomu sa niekedy pristihne pri tom, že rozmýšľa: "Povedala som to správne?“

A potom príde ešte jedna zaujímavá vec. Slováci žijúci v pohraničí často začnú používať zmes jazykov. Slovenská veta. Rakúske slovo. Nemecký názov úradu. A medzi tým niečo, čo by človek v Bratislave ani vo Viedni úplne nepoužil.

Vzniká vlastný jazyk pohraničia.

A čo Rakúšania?

O Slovákoch sa často hovorí ako o komunite, ktorá sa v pohraničí veľmi rýchlo rozrastá.

Ale integrácia nie je automatická.

Človek môže bývať v jednej obci desať, pätnásť alebo dvadsať rokov a stále mať pocit, že je trochu „ten zo Slovenska“. Nie vždy preto, že by ho Rakúšania odmietali. Niekedy sú jednoducho miestne komunity veľmi uzavreté. Ľudia sa poznajú od detstva, ich rodiny bývajú v obci celé generácie a sociálne väzby vznikali dávno predtým, ako sa začali stavať nové domy pre Slovákov. Nový sused môže byť veľmi slušne prijatý. Ale stať sa súčasťou komunity je niečo iné. To chce čas. A možno aj trochu odvahy z oboch strán.

Deti sú generácia, ktorá hranice vníma úplne inak

Najzaujímavejšie je sledovať deti Slovákov v pohraničí.

Narodia sa na Slovensku alebo v Rakúsku, vyrastajú v dvojjazyčnom prostredí, chodia do rakúskych škôl a pritom majú slovenských starých rodičov, slovenskú rodinu a slovenské korene.

Pre nich nie je otázka:

„Som Slovák alebo Rakúšan?“

Je to oveľa prirodzenejšie. Môžu byť oboje. Dokážu prepínať medzi jazykmi, krajinami aj kultúrami bez toho, aby nad tým premýšľali. A možno práve táto generácia raz ukáže, že hranica medzi Slovenskom a Rakúskom je oveľa menej dôležitá, než sme si kedysi mysleli.

Pohraničie však nie je len idylka

Na sociálnych sieťach môže život v Rakúsku vyzerať dokonale. Pekný dom. Záhrada. Bezpečné prostredie. Dobré školy. Blízkosť Bratislavy. Realita je však komplikovanejšia. Každý, kto žije medzi dvoma krajinami, pozná situácie, keď nevie, kam sa vlastne obrátiť.

Rakúsky úrad odkáže na slovenský. Slovenský úrad zase na rakúsky. Dokument z jednej krajiny nie je automaticky akceptovaný v druhej.

A človek stojí uprostred a rozmýšľa:

„Veď som občan Európskej únie. Prečo je to také komplikované?“

Práve toto je jedna z vecí, o ktorých sa v pohraničí hovorí málo.

Napriek tomu by sme sa už nechceli vrátiť

Mnohí Slováci žijúci v Rakúsku hovoria podobnú vetu:

„Neviem si predstaviť, že by som sa vrátil/a.“

Nie preto, že by prestali mať radi Slovensko. Práve naopak. Slovensko zostáva miestom, kde sú rodičia, súrodenci, priatelia, spomienky, obľúbené reštaurácie, lekári, kaderníčka alebo jednoducho pocit, že človek je „doma“. Ale zároveň sa domovom stalo aj Rakúsko. Dom, ktorý sme si tu postavili. Ulica, ktorú už poznáme. Susedia. Škola detí. Každodenný život.

A zrazu človek zistí, že má domovy dva.

Možno práve toto znamená byť Európanom

Ľudia žijúci v pohraničí sú možno malým obrazom toho, kam sa Európa postupne posúva. Hranice zostávajú na mapách. Ale ľudia ich prekračujú každý deň. Za prácou. Za školou. Za bývaním. Za rodinou. Za lepším životom. Slováci v rakúskom pohraničí nie sú už len „Slováci, ktorí sa odsťahovali do Rakúska“.

Sme ľudia, ktorí si vytvorili život medzi dvoma krajinami. A možno práve preto máme trochu iný pohľad na obe. Vieme, čo je na Slovensku dobré. Vieme, čo funguje v Rakúsku.

A zároveň vieme, že ani jedna krajina nie je dokonalá.

Možno je to niekedy únavné. Možno je to niekedy komplikované. Ale má to aj jednu veľkú výhodu:

Máme možnosť vidieť svet z oboch strán hranice.

A to je skúsenosť, ktorú človek nezíska v žiadnej škole.

Autor: Adriána Patáková

Hypotekárna špecialistka

+43 650 567 5305

O mne

Referencie

Napísal som